Miroslav Bucher  - maľba, grafika, keramika

M i r o s l a v   B u c h e r

P O R T R É T I S T A    Z E M E

      Špecifikum a hodnota krajinárskej tvorby maliara Miroslava Buchera spočíva paradoxne v tom, že krajina v jeho poňatí je predovšetkým obrazom zeme v užšom zmysle slova. Pojem konkrétnej krajiny sa uňho nekryje s topografickou vecnosťou a presnosťou, relevantným prvkom, ktorý určuje povahu genia loci a zároveň spája všetky konkrétne krajinné organizmy je zem, pôda. A práve vnútorné ústrojenstvo krajiny, skôr tušené než videné, dáva maliarovi pocit umeleckej slobody a umeleckej licencie.

     Krajina je pre Buchera predovšetkým objektom kontemplácie, čomu podriaďuje výber výrazových prostriedkov. Prírodný motív redukuje na množinu výtvarných znakov komponovaných do vyváženého minimalistického celku. Prečlenenie krajinného inkarnátu zvlnenými riekami paralelných línií evokuje orientálnu spiritualitu a univerzálnu symboliku tradičných japonských záhrad. Ani voľba výraznejšieho grafického rukopisu paradoxne nevnáša do obrazu nervne dramatickú atmosféru, krajina stále pôsobí ako vyrovnaná, kultivovaná, jedinečná a fascinujúca osobnosť, s ktorou divák túži nadviazať dialóg.

     Mohutný efekt vznešenej nádhery vo svojej koncepcii krajinomaľby dosahuje Bucher 1) maliarsky, 2) kompozične a 3) inštalačne, v niektorých prípadoch všetkými menovanými spôsobmi súčasne.

     1) Naturalistický prvok vysokej pasty s nadýchanou poréznou štruktúrou sa uplatňuje na veľkých plochách. Expresívny účinok tohto typu maľby je vystupňovaný využitím kontrastu rozsiahleho textúrovaného poľa s hladko pojednanými poľami menšími. Technika impasto sa však u Buchera nespája len s predstavou hmotnosti, nakoľko je niekedy reverzne použitá v partiách oblohy. Sýtej a robustnej farebnej škále dodáva výslednú svetlosť podmaľba opatrená akrylovým lakom. Niektoré diela sú – pri zachovaní rovnakých východiskových výtvarných princípov – naopak odhmotnené uplatnením lazúrovej maľby s takmer gestickou technikou aplikácie farby (efekt „našľahanej“ plochy známej u niektorých starých majstrov pracujúcich alla prima), príbeh krajiny sa tak zdá byť zanietene vyrozprávaný.

     2) Kompozičné vzťahy smerujú k výraznému monumentálnemu účinku, k čomu prispieva i tendencia k minimalizmu. Ak v holandskej krajinomaľbe 17. storočia obloha často zaberá 4/5 obrazovej plochy, Bucher tento pomer prevracia v prospech zeme, pretože v nej nachádza rovnakú tvárnosť i symboliku ako Nizozemci v topografii mračien. Vysoko položený horizont ukrýva nielen geologické vrstvy a životodarnú pôdu, ale i spomienky krajiny i človeka zakliate do farebne i tonálne prebohatých „preoraných“ polí, z ktorých sa uvoľňuje mystérium krajiny, tak, ako ho umelec prežil, precítil a namaľoval, aby ho s nami zdieľal.

     Značné kvality dosahuje Bucher v dielach, do ktorých umiestňuje niekoľko menších farebných dominánt. V týchto kompozíciách sú farebné plochy zreteľne obrysované, čím sa núka porovnanie s emailom, takže možno hovoriť o určitých šperkárskych kvalitách maľby.

     Autor často volí do značnej výšky rozvinutý vertikálne pozdĺžny formát, pri ktorom sa mimovoľne núka asociácia s krídlom gotického oltára a teda i možná snaha sakralizovať krajinu. Pri čítaní takejto obrazovej plochy zhora nadol dochádza k zmene perspektívy, k vnímaniu z nadhľadu. Výsledkom je dramatický efekt priamej konfrontácie – divák je krajinou pohlcovaný a ovládaný.

     3) Veľkolepým dojmom pôsobia diela zložené z dvoch, troch či viacerých častí. Intenciou (okrem evokácie oltárnych diptychov, triptychov a polyptychov) bolo dozaista ukázať, že krajinu (i skutočnosť ako takú) možno vnímať v podobe izolovaných optických epizód, ich zmysel spočíva až v zapojení do celku. V tomto chápaní sa krajinomaľba javí ako prostriedok širšej komunikácie.

     V študijných začiatkoch boli umelcovi blízki najmä Cézanne a Klee, čo vysvetľuje jeho záujem o princíp konštruovanej krajiny, ktorej nechýba symbolika a tajomstvo. Imaginatívne aktívny prístup vyslovene vyžaduje napr. pozoruhodný diptych „Dávny príbeh“, v ktorom hlboko pod gotickým kostolom v Lipanoch pulzuje vulkanicky intenzívna energia.

     Ak hľadáme analógie Bucherovej tvorby v slovenskom výtvarnom umení 20. storočia, vybavia sa nám expresívne lány polí Edmunda Gwerka z 30-tych rokov či lyricko-meditatívne krajiny Dezidera Millyho z rokov 60-tych. Poniektorí si spomenú i na fotografa Dušana Slivku, ktorý v 70-tych až 90-tych rokoch bez manipulácií abstrahuje vhodnou voľbou záberu i výrezu lány polí a lúk až do zenbudhistickej čistoty. Bucherovo dielo sa zdá byť syntézou menovaných kvalít, nakoľko sa mu podarilo uviesť ich do vzťahu vzájomnej rovnováhy, akokoľvek sú tieto koncepcie odlišné, ba vari i protichodné. Konštatovať možno i duchovnú spriaznenosť s niektorými maľovanými krajinami českého grafika a typografa Vojtěcha Preissiga.

     Nech už uprednostníme akúkoľvek polohu maliarovho diela, treba zdôrazniť, že jeho tvorba je kvalitatívne vyrovnaná, kultivovaná a bez snáh nadbiehať väčšinovému vkusu.

                                                                                                 Jozef Ridilla

V prírode je všetko, otázky i odpovede. Chcem nachádzať tieto otázky a svojou tvorbou na ne odpovedať.Preto je mojím hlavným programom tvoriť " Portrét Zeme ".

In der Natur finden wir sowohl Fragen als auch Antworten. Ich sehe diese Fragestellungen,  versuche darauf Antworten zu finden und komme so zu meinem wichtigen Programm "Portrait of the Earth."

 В природе есть всё: и вопросы  и ответы. Я ищу эти вопросы и своим творчеством отвечаю на них. Это и есть мой стимул для создания "Портрета Земли".